Agility    

Čo je agility som zistila v lete roku 1998. Predtým som o tom niečo počula, niečo čítala ale keď som to videla na vlastné oči vedela som že agility je práve to čo chcem robiť. Je to zvláštne pretože som nikdy nemala rada beh a agility je vlastne celé o behu, rozdiel je len v tom že bežíte so psom. A práve to je ten podstatný rozdiel a ja som agility úplne prepadla.  Prišla som v čase keď agilitná sezóna vrcholila čo pre Slovenských agiliťákov znamenali majstrovstvá republiky. Takže ešte som ani poriadne nevedela čo agility je a už som mala možnosť vidieť plno skúsených tímov. S veľkým elánom som sa pustila do trénovania mojej Nery. Veľmi nás to bavilo aj keď je Nera veľký poľovník nakoniec sme v roku 2000 absolvovali náš prvý pretek. Obidve sme boli veľmi nervózne a tak vyzerali aj naše výkony. Prvá skúsenosť s pretekmi síce nedopadla podľa našich predstáv ale neodradilo nás to. Veľa sme trénovali a nakoniec sme zožali aj nejaké malé úspechy. Nera behala do roku 2003 a keď začala mať problémy so zadnými nohami dočkala sa zaslúženého dôchodku. Keďže som zrazu zostala bez psa a ďalšieho som si momentálne nemohla dovoliť, rozmýšľala som čo ďalej. Nakoniec prišlo riešenie samo v podobe malej pudlíčky Fíbi Renáty Kráľovej. Tá mala dosť starostí s jej šikovnou border kóliou Bafi, takže ja som sa mohla venovať Fibe. S Fíbinkou sme museli najprv prekonať strach z prekážok a závislosť na paničke, ale nakoniec sa z nás stal skvelý tým. A najdôležitejšie je to že som sa naučila behať s malým psom čo som neskôr veľmi ocenila keď som sa konečne dočkala svojho vlastného pudlíčka. S Aminkou začalo agility vyzerať úplne inak. Má úžasnú chuť a pracovný zápal a je skutočná radosť s ňou behať. Teraz je už Aminka dospelá slečna s veľkými skúsenosťami napríklad z majstrovstiev sveta alebo Európy. Stále sa má rovnakú chuť a snáď jej to vydrží ešte veľmi dlho.  Hlavné je že agility milujeme obidve...